Mal som asi 12 rokov, keď mi dal otec na Vianoce dvojdielnu knihu o diplomacii a ja som čítal o tom, ako lord Essex cestoval po krajinách okolo Afganistanu a riešil tamojšie krízy. Zdalo sa mi to veľmi vzrušujúce. Potom som na diplomaciu zabudol, sníval som o kariére športovca, lebo som hral volejbal a vrcholovo som robil atletiku. Začal som študovať na Vysokej škole ekonomickej a diplomacia prišla ku mne akoby druhýkrát – dostal som ponuku ísť do Moskvy, kde sa vtedy študovala. Čo ma na tom lákalo? Túžba naozaj dobre ovládať cudzie jazyky, chuť cestovať, spoznať svet. Ale nikdy by som si túto dráhu nevybral, nebyť prorektorky, ktorá si ma raz zavolala a začala o tom hovoriť. Spomínala aj to, že mám veľmi dobré známky a zároveň som športovec, čo je ideálna kombinácia na to, aby som to v Moskve zvládol a prežil. Mala veľkú pravdu. Absolútne som netušil, aké náročné bude štúdium a čo bude pre chlapca z Bratislavy, ktorý stále žil u rodičov, znamenať pobyt v Moskve v čase najväčšej potravinovej krízy a s komplikovanými sociálnymi záležitosťami.

Škola bola neúprosná, šesť dní v týždni od 9hod. do 17hod., na jazykových hodinách maximálne päť študentov, na iných predmetoch desať, bol to dril, ale vďaka tomu to rýchlo bežalo a veľmi sme sa tešili, keď prídu sviatky, aby sme mohli ísť domov. Možno, keby som vedel, aké to bude ťažké, nešiel by som do toho. Ale neľutujem, pre chlapca je takýto tvrdý život v istej chvíli dôležitý.

Mám v sebe silný pocit verejnej služby. Motivácia je možnosť robiť čosi, čo tu zostane na dlhšiu dobu. Mal som napríklad privilégium stáť pri takých projektoch ako zavedenie eura či vstup Slovenska do Schengenu. Čiže je to aj dobrý pocit, že ste boli pri tom, že ste sa snažili ovplyvniť veci k lepšiemu, že ste prispeli a bola to i vaša zásluha.

V septembri 1989 som vystúpil z legendárneho výťahu paternoster v budove Federálneho ministerstva zahraničných vecí v Prahe a hľadal som kanceláriu, kde som mal začať svoju stáž.

Jeseň 1989 v Prahe – a cez víkendy na Slovensku – bude pre našu generáciu navždy nezabudnuteľná. Každým dňom bolo cítiť ako Gorbačovova „perestrojka“ a „glasnosť“ dostávajú pod demokratizačný tlak bývalých spojencov v strednej Európe. Praha sa začala plniť Trabantmi východných Nemcov, ktorí utekali na veľvyslanectvo NSR a chceli odísť do západného Nemecka. Na FMZV bol kvôli tomu riadny frmol a situáciu vyriešila až návšteva H. D. Genschera a rozhodnutie vlády ČSSR umožniť odchod tisícov východných Nemcov cez Maďarsko do NSR.

Keď som videl, ako Pražania na námestiach tlieskajú nadšene mávajúcim Nemcom v autobusoch, vedel som, že zmeny prídu čoskoro aj k nám.

Býval som na strahovskom internáte spolu s tisíckami študentov, ktorí Nežnú revolúciu začali. Večer sme chodili demonštrovať a ráno do práce. Boli to skutočne rozdielne, paralelné svety.

O pár týždňov sa všetko zmenilo a ako stážista som sa ocitol vo výťahu spolu s novým ministrom zahraničia J. Dienstbierom. Pýtal sa ma, kde robím a čo som študoval. Dal mi do pozornosti knihu…

Po pár mesiacoch som bol vyslaný na študijný pobyt na Stanfordskú univerzitu medzi prvými z „východného bloku“. Pre Američanov sme boli veľmi zaujímaví až exotickí. Asi aj preto sme dostali hviezdnu zostavu učiteľov – vedúcou mojej študijnej práce bola C. Riceová, neskoršia ministerka zahraničia. Medzinárodné vzťahy nám prednášal G. Schulz (bývalý minister zahraničia) a ekonomiku nám chodil vysvetľovať držiteľ Nobelovej ceny M. Friedman. Vypytovali sa, aké to za železnou oponou bolo a čo nás vlastne na ekonómii učili.

Prvýkrát som bol ako diplomat vyslaný v roku 1991 do Zimbabwe. Skúsení znalci Ariky nás upokojovali, že Zimbabwe je najlepší začiatok pre „afrických“ začiatočníkov. Mali pravdu. Zimbabwe je krásna krajina, ktorú dekády devastoval Mugabeho režim.

Keď už bolo jasné, že Česko-Slovensko sa delí, proces sa začal aj na veľvyslanectvách. Najprv sme vyplnili kratučký dotazník, pre koho chceme pracovať od januára 1993 – Česká republika alebo Slovensko. Urobil som krížik pri Slovensku. Bola to pre mňa prirodzená voľba.

Vedel som, že Slovensko začína zo zložitej pozície. Nikto nás veľmi nepoznal. Boli sme vnímaní ako krajina, ktorá spôsobila rozpad populárneho Česko-Slovenska a naša diplomacia bola v začiatkoch. Z viacerých strán sme počúvali, že taká malá, ekonomicky zaostalá krajina to nemôže sama zvládnuť a že padneme na kolená.

Úvodný zmätok bolo cítiť aj v personálnych veciach. Napokon sa kvôli mojej znalosti francúzštiny rozhodlo, že sa presúvame do Kanady, kde nám pripadla budova ambasády v Ottawe.

Z Harare sme odchádzali tak narýchlo, že väčšinu vecí sme rozdali rodine pestúnky a v tričkách sme nastúpili do lietadla. Za jeden deň sme sa presunuli z plus 30 stupňov do mínus 30 stupňov Celzia. Noví kolegovia nás na letisku doslova zabalili do diek a dopravili z Montrealu do Ottawy.

Nikdy nezabudnem, ako sme o polnoci zo Silvestra na 1. 1. 1993 vztyčovali slovenskú vlajku na stožiar pred veľvyslanectvom. Bol to obrovský zhluk emócií. V tom čase sme nevedeli, ako to všetko dopadne. Na jednej strane bolo cítiť nostalgiu za Česko-Slovenskom, na druhej istý slovenský vzdor a hrdosť na svoju krajinu, že to musíme zvládnuť.

Začiatky boli kruté, nebolo usporiadaných veľa vecí. Kvôli 6-hodinovému časovému rozdielu sme väčšinu agendy vybavovali nad ránom, keď kolegovia v Bratislave pracovali. Na jedinom počítači sme sami písali základné informácie o Slovensku, lebo informačné či propagačné materiály neexistovali. Každý mesiac sme s napätím očakávali, či dorazí finančná dotácia pre úrad, aby sme mohli fungovať. V Kanade sme boli podrobne študovaní kvôli Quebecu a vtedajšiemu tlaku na vystúpenie tejto provincie z kanadskej konfederácie.

Po návrate z Kanady som pracoval na rôznych úsekoch MZV – od referenta až po riaditeľa kancelárie ministra. Boli to asi najťažšie chvíle pre Slovensko a jeho zahraničnú službu.

Slovensko postupne skĺzavalo z demokratickej cesty, strácalo podporu v zahraničí a začali sme dostávať demarše z EÚ a USA. Som hrdý na to, ako sa slovenská diplomacia vtedy správala. Napriek veľkým rizikám naše veľvyslanectvá písali pravdu a správne predpovedali, že sa NATO rozšíri bez nás a že môžeme úplne vypadnúť z procesu rozširovania EÚ. Na rôznych rokovaniach v Bruseli sme boli ako čierne ovce, s ktorými sa nikto nechcel viditeľne kontaktovať.

Po zmarenom referende a demisii ministra P. Hamžíka som bol vyslaný ako zástupca veľvyslanca na Misiu pri Európskych spoločenstvách do Bruselu. Všetci sme boli v depresii. Keď sme videli oslavy v Poľsku, Česku a Maďarsku z ich vstupu do NATO, cítili sme sa ako tí, ktorí z móla mávajú na rozlúčku veselým pasažierom plaviacim sa za oceán.

V tom čase bolo treba budovať európsku perspektívu Slovenska na základe osobných vzťahov, kvalitnej technickej príprave na rokovania a zdôrazňovaniu, že sme rovnakí ako naši susedia. Vyžadovalo si to veľa pokory, skromnosti a výdrže.

Som presvedčený, že v tomto období zohralo úlohu to, čo nazývam „slovenský šarm“. Napriek negatívnemu imidžu Slovenska som nikdy nepočul žiadnu kritickú poznámku na našich diplomatov. Skôr naopak. Obraz príjemných, priateľských a vtipných ľudí nezapadal do šablóny Slovenska, ktoré dostalo prívlastok „čierna diera Európy.“

To všetko bolo mimoriadne potrebné po voľbách v roku 1998. Vtedy bolo cítiť, ako chce celé Slovensko uspieť. Dotkli sme sa dna a už sme tam nikdy nechceli klesnúť. Na Slovensku sa robili rozsiahle reformy a v zahraničí sa dobiehalo zameškané.

Pre mňa to tiež znamenalo veľkú zmenu. Minister zahraničia E. Kukan, ktorému Slovensko vďačí za veľa, ma vyslal ako veľvyslanca do Izraela. Mal som 32 rokov. Boli to dynamické časy a nebol nejaký dlhý čas na prípravu.

Na vyslanie v Izraeli mám tie najkrajšie spomienky. Mojou diplomatickou úlohou bolo uzatvoriť všetky otvorené otázky, ktoré Slovensko malo so štátom Izrael. Vzhľadom na našu históriu ich bolo dosť a boli mimoriadne citlivé. Skvelá komunita Slovákov v Izraeli mi vo všetkom pomáhala a s manželkou sme si neraz utierali slzy, keď nám naši krajania hovorili svoje príbehy z obdobia holokaustu a pritom nekritizovali Slovensko, kam sa radi vracali. Naše úsilie vyvrcholilo návštevou prezidenta R. Schustera, ktorý zanechal vynikajúci dojem a dá sa povedať, že mnohé bolestivé témy symbolicky uzavrel.

V prvej polovici môjho pobytu v Svätej zemi sme sa všetci pripravovali na mier. Nikdy k nemu nebolo bližšie ako počas rokovaní, ktoré viedol B. Clinton s E. Barakom a Y. Arafatom v Camp Davide. Nakoniec sa tento proces zrútil a začala sa intifáda so samovraždenými útokmi, čo poznačilo aj naše správanie. Aj po návrate do Bratislavy sme citlivo reagovali na každú pohodenú tašku.

Doma, na MZV, som bol politickým a neskôr európskym riaditeľom. Mal som tak možnosť vidieť, ako sa naša krajina dostáva do popredia v integračnom procese.

Vždy si budem pamätať povznesenú atmosféru, keď sme leteli do írskeho Corku, kde pre nás írske predsedníctvo v EÚ pripravilo oslavy a kde na stožiar vystúpila vlajka Slovenskej republiky ako novej členskej krajiny únie. V tom čase mi hlavou preblesli všetky tie ťažké, nepríjemné rokovania či momenty s jednoznačným „stálo to za to“.

Vtedy som ešte nevedel, že o pár mesiacov nastúpim na post veľvyslanca pri EÚ a zažijem v priamom prenose strategický posun Slovenska, ktoré sa z problémovej krajiny stane členom najužšieho klubu, eurozóny.

Päť rokov na poste stáleho predstaviteľa bolo skutočnou diplomatickou univerzitou. Intenzita rokovaní, neskutočné množstvo technických detailov, príchody ministrov a premiérov, ale najmä fakt, že každé rozhodnutie môže mať miliardový dopad na vlastnú krajinu, z vás vyžmýkajú maximum.

Za 5 rokov pôsobenia na poste veľvyslanca sa v EÚ riešilo mnoho dôležitých vecí. Spomenul by som len tri, ktoré mali pre Slovensko strategický význam a posunuli ho do prvej ligy.

Prvým bolo rozhodnutie o prvej finančnej perspektíve, čiže sedemročnom rozpočte EÚ, kde sa viedli rokovania doslova niekoľko rokov a kde Slovensko výrazne pomohlo tomu, aby sa rozpočet nakoniec schválil. Bolo nám totiž jasné, že ak to neuzavrie britský premiér T. Blair, tak UK bude v ďalších rokovaniach veľmi nepríjemné. Podpora Slovenska britskému premiérovi, tak trochu aj v rozpore s predstavami našich partnerov z V4, sa nakoniec vyplatila a bola vysoko diplomaticky cenená. Slovensku bolo pridelených vyše 11 mld. EUR, ktoré mali zásadný význam pre ekonomické naštartovanie Slovenska.

Ešte zložitejšie boli rokovania o vstupe do Schengenu. Kvôli voľbám stratilo Slovensko veľa času a keď sa robili previerky pripravenosti na vstup, dopadli sme veľmi zle. Mali sme vyše 160 nesplnených úloh. Keď som to vysvetľoval novému ministrovi vnútra, myslel si, že žartujem. Situácia bola taká dramatická, že český veľvyslanec povedal médiám, že ČR vstúpi do Schengenu aj bez Slovákov a že sa treba pripraviť na budovanie schengenskej hranice na moravskom pomedzí. Novinári hneď bežali za mnou a neodpustil som si štipľavú poznámku, že sme medzi sebou nemali hranicu pred rokom 1989 a nebudeme ju predsa stavať v rámci EÚ. Na Slovensku sa začalo mravenčia práca a dobiehalo sa zameškané. Hodnotiteľov sme zaplavovali informáciami a pokrok v príprave sa hodnotil na každej vláde. Napriek tomu sme tŕpli až dokonca. Keď som prvýkrát prešiel hranicu Berg bez kontroly, zastavenia a spomalenia, mal som nesmiernu radosť. Vyrastal som totiž v Karlovej Vsi, asi 3 km od železnej opony, o ktorej si môj otec myslel, že tam bude naveky.

Podobne euforický pocit som mal, keď som zo slovenského bankomatu prvýkrát vytiahol eurá. Celý prístupový proces bol azda najkomplikovanejší zo všetkého, čo som dovtedy robil. Bolo treba zjednotiť sily na Slovensku a vytvoriť funkčnú štruktúru z Ministerstva financií, NBS, Štatistického úradu a Úradu vlády. Bol som veľmi vďačný za vyslanie špecialistov z MF SR, ktorí vďaka ich doktorátom z prestížnych univerzít boli akceptovateľnými partnermi pre Generálne riaditeľstvo Komisie pre financie. Osobitne spomínam na úzku spoluprácu s Martinom Filkom, ktorý bol výnimočným prínosom v tomto procese. Znova sme vstupovali, keď to bolo veľmi zložité. Slovinsko dosiahlo po vstupe veľmi kritizovanú 6%-nú infláciu a Litva bola zastavená tesne pred cieľovou rovinkou pre pár desatín percenta v rámci jednej z požiadaviek. Postupne sme cez výsledky dostávali Komisiu aj partnerov na našu stranu.

V roku 2009 som bol poctený nomináciou na post člena Európskej komisie. Môj predchodca J. Figeľ sa vrátil na Slovensko, kde bol zvolený za predsedu KDH. Skoro polroka som vykonával jeho portfólio pokrývajúce otázky vzdelávania, kultúry, mládeže a športu. Musel som absolvovať svoj prvý híring. Bola to však prechádzka ružovou záhradou oproti druhému vypočutiu v Európskom parlamente na funkciu podpredsedu Komisie pre medziinštitucionálne vzťahy a administratívu. Stal som sa totiž objektom tvrdého politického boja v rámci EP a pochopil som, že medzi diplomaciou a politikou je veľký rozdiel. Na vypočutie som bol odborne pripravený, hoci ťažko sa pripraviť na plnú sálu, svetlá kamier a štyri hodiny otázok, ktoré vás majú vyprovokovať a nachytať. Nakoniec ma poslanci podržali a prítomní ma schválili jednomyseľne.

Híring bol dobrou prípravou na ťažkých 5 rokov v Komisii. Zodpovedal som za zavedenie Lisabonskej zmluvy do praxe a nastavenie nových vzťahov medzi Radou a Európskym parlamentom. Vyjednával som nové zmluvy medzi inštitúciami, cestoval po Národnych parlamentoch a často zastupoval predsedu Komisie J. M. Barrosa v parlamentných debatách. Najťažší však bol záver mandátu, keď vrcholila kríza eura, všade sa znižovali rozpočty a v tejto atmosfére sa rokovalo o rozpočte na ďalších sedem rokov. Bolo dobré, že sa Slovensko chopilo iniciatívy a zorganizovalo summit Priateľov kohézie, ktorý v tejto diskusii pomohol. Ja som rokoval o citlivej kapitole administratívnych výdavkov, platov a penzií. Na jednej strane som mal štrajkujúcich odborárov a na druhej členské štáty, ktoré chceli vidieť obrovské škrty. Nakoniec prevážil duch kompromisu a dohodli sme sa na reforme, ktorá usporila značné milióny.

V novembri 2014 som nastúpil do Junckerovej Komisie na súčasný post podpredsedu pre Energetickú úniu. Tu sa veľmi intenzívne prepletá zahraničná politika s energetikou, bojom s klimatickými zmenami a potrebou intenzívne komunikovať s partnermi EÚ.

Životopis – Maroš Šefčovič

  • Narodený 24. júla 1966 v Bratislave, kde prežil celé svoje detstvo.

Vzdelanie

  • Vysokoškolské štúdium začal v roku 1984 na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy ekonomickej v Bratislave.
  • V rokoch 1985-1990 študoval na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov, odbor medzinárodných organizácií, jazyková kombinácia EN-FR-RU. Téma diplomovej práce: úloha Medzinárodnej organizácie pre jadrovú energiu pre mierové využitie jadrovej energie a nešírenie jadrových zbraní.
  • V roku 1994 mu Právnická fakulta UK v Bratislave nostrifikovala červený diplom a priznala titul doktor práv JUDr. V rokoch 1996 až 2000 tam absolvoval post-graduálne doktorandské štúdium medzinárodného a európskeho práva, zavŕšené priznaním hodnosti PhD.
  • V roku 1990 absolvoval kurz Francúzština: jazyk diplomacie a medzinárodného práva na Université Perpignan v Paríži.
  • V roku 1991 absolvoval kurz pre diplomatov na Hoover Institution, Stanford University, USA.
  • Ovláda angličtinu, francúzštinu, ruštinu a pasívne základy nemčiny.

Kariéra

  • Profesionálnu kariéru začínal v roku 1990 na Federálnom ministerstve zahraničných vecí ČSFR v Prahe ako poradca 1. námestníka ministra.
  • Od roku 1991 pôsobil postupne ako 3. tajomník a konzul na československom veľvyslanectve v Harare, Zimbabwe.
  • Následne bol zástupcom veľvyslanca a 2. tajomníkom na veľvyslanectve v Ottawe, Kanada.
  • Po návrate sa stal pracovníkom Ministerstva zahraničných vecí SR: najprv referent na odbore krajín EÚ a NATO, neskôr zástupca riaditeľa uvedeného odboru, zástupca riaditeľa a napokon riaditeľ kancelárie ministra.
  • Následne pôsobil ako zástupca veľvyslanca na Stálej misii SR pri Európskych spoločenstvách v Bruseli.
  • V rokoch 1999 až 2002 bol veľvyslancom SR v Tel Avive, Izrael.
  • Po návrate v roku 2002 zastával funkcie generálneho riaditeľa sekcie bilaterálnej spolupráce a následne pre európske záležitosti, keď vrcholili prístupové rokovania SR do EÚ.
  • V rokoch 2004 až 2009 pôsobil ako stály predstaviteľ SR pri EÚ v Bruseli a počas tohto obdobia prispel k hlavným integračným úspechom Slovenska: vstup do Schengenu a do eurozóny a vyjednávania o prvom rozpočte EÚ, ktorý pokrýval eurofondy pre Slovensko.
  • Od roku 2009 je najvyššie postaveným Slovákom v Bruseli: nastúpil do Európskej komisie ako komisár zodpovedný za vzdelávanie, kultúru, mládež a šport.
  • V rokoch 2010 až 2014 sa stal podpredsedom Európskej komisie pre medziinštitucionálne vzťahy a administratívu: významný post, ktorý zavádzal do praxe Lisabonskú zmluvu a takisto rozsiahlu reformu európskej administratívy s úsporou takmer 6 mld. EUR.
  • V roku 2014 sa po úspešných voľbách do Európskeho parlamentu (za stranu Smer-SD) stal podpredsedom Európskej komisie pre Energetickú úniu: silný post, pretože prepája prácu 14 komisárov pre oblasti ako energetika, klimatické zmeny či doprava. Zodpovedá zároveň za vesmírnu politiku EÚ, ktorá vzhľadom na globálnu súťaž rastie na význame.