Pred 25-timi rokmi som ako diplomat v službách Československa dostal otázku, pre ktorú z novo vznikajúcich republík chcem od 1.januára 1993 pracovať. Nezaváhal som ani sekundu. Mojou jasnou voľbou bolo Slovensko.

Odvtedy som celý život zastupoval Slovensko a bojoval za jeho záujmy. A vždy som to robil s hrdosťou a s cieľom, aby Slovensko bolo úspešné, rešpektované a so sebavedomým, uznávaným hlasom.

Keď sa dnes pozrieme 25 rokov dozadu a vidíme Slovensko vtedy a dnes, myslím si, že môžeme byť na našu krajinu oprávnene hrdí.

Ako kandidát na prezidenta Slovenskej republiky cítim tri dôležité veci – obrovskú zodpovednosť, hlbokú pokoru a silné odhodlanie.

  • Zodpovednosť preto, lebo si vážim dôveru, ktorú mi svojou ponukou dala strana SMER – sociálna demokracia, ale ktorú cítim aj v mnohých osobných kontaktoch s ľuďmi z rôznych oblastí života.
  • Pokoru cítim, pretože slovenského prezidenta volia občania priamo. Je to skúška, ktorú žiaden kandidát nemôže zložiť práve bez nej.
  • Zároveň pociťujem veľké odhodlanie – úprimne a naplno využiť svoje celoživotné skúsenosti v prospech všetkých ľudí našej krajiny. Úrad hlavy štátu vnímam ako službu vám, jeho občanom.

Každý dobrý slovenský prezident sa musí vo svojej funkcii opierať o tieto tri kľúčové piliere:

Prvým je reprezentácia krajiny. A nie je to klišé. Prezidentovou kľúčovou povinnosťou je chrániť a budovať dobré meno republiky na celom svete. Štát a jeho občania mu pre to vytvárajú najlepšie možné podmienky a prezident nesmie nikdy na túto svoju funkciu zabudnúť. A už vôbec nie z osobných, alebo akýchsi politických dôvodov. To je pre dobrého prezidenta neprípustné.

Druhým je ochrana ústavy a zákonov nášho štátu. Prezident stojí nad výkonnou aj nad zákonodarnou mocou. Nevytvára žiadne alternatívne mocenské centrum, ale spolupracuje s volenými orgánmi štátu. Zároveň je však zrkadlom politiky a zrkadlom pre politikov. A to zrkadlo musí byť rovné a čisté. Takéto zrkadlo definuje dobrého prezidenta.

Tretím je ochrana občianskych a ústavných práv všetkých občanov bez rozdielu. V našom ústavnom systéme je prezident hlasom občanov, ktorý musí byť počuť vždy, keď si to situácia vyžaduje. Prezident nesmie mlčať, keď sa niekomu deje krivda. Ale nesmie ani váhať verejne podporiť akúkoľvek prospešnú a dobrú aktivitu, ktorá smeruje ku zlepšeniu postavenia občanov. Takéto postoje občania od prezidenta oprávnene očakávajú.

Tieto tri piliere teda tvoria podľa môjho hlbokého presvedčenia rámec, v ktorom sa každý dobrý prezident Slovenskej republiky má a musí pohybovať.

Ale život nie sú iba rámce.

V posledných rokoch prežíva Slovensko a s ním aj celý svet mimoriadne časy. Mení sa príliš veľa vecí a príliš rýchlo. Zmeny by som rozdelil do dvoch základných skupín. Máme tu veľa výziev a príležitostí, ale tak isto aj veľa hrozieb.

Našou najväčšou výzvou na mnoho rokov dopredu je modernizácia a technologický pokrok. Slovensko urobilo v posledných desaťročiach obrovský skok dopredu, ale nemôže si dovoliť zostať stáť na mieste.

S touto výzvou je jasne spojená nutnosť ďalšej modernizácie našej ekonomiky a celého štátu. Potrebujeme pokračovať vo všetkých reformách a snahách vylepšovať fungovanie inštitúcií, ale je tu jedna veľká zmena.

Celý proces ďalšej modernizácie a všetky nové reformy musia mať silný sociálny rozmer. Už nežijeme v dobách kedy občania počúvali od politikov každý rok nové výzvy o potrebe uťahovať si opasky. Nie – spoločnosť je dnes už oveľa ďalej a ľudia majú právo na podiel z úspechu, ktorý táto krajina dosiahla a bude dosahovať.

Pokiaľ by som bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, podporoval by som všetky modernizačné a reformné kroky vlády, ale vždy, pri každom novom zákone by som vyžadoval, aby vláda predložila:

  • Hodnotenie sociálneho dopadu na dôchodcov
  • Mladých ľudí
  • Mladých rodín s deťmi
  • Iných zraniteľných skupín obyvateľstva

Ale rovnako tak dopady na podnikateľské prostredie, mieru byrokratizácie a podobne.

Spojovacím prvkom všetkých modernizačných a reformných krokov v budúcnosti musia byť dva princípy – férovosť a spravodlivosť. Keď tieto dva princípy dodržíme, nemôžeme nemať úspech. A prezident má v boji o ich dodržiavanie veľké právomoci – formálne aj neformálne. A ja som pripravený obe naplno využívať.

V novom a rýchlo sa meniacom svete, ale čelíme aj hrozbám a nebezpečenstvám. Rozdelil by som ich na dve skupiny – bezpečnostné a spoločenské.

Svet dnes nie je taký bezpečný, ako sme si donedávna všetci mysleli. Vidíme to dnes a denne. V takomto svete má dnes Slovensko jednu obrovskú výhodu. Pevné ukotvenie v európskych a transatlantických štruktúrach, čiže v Európskej únii a NATO.

Tieto spoločenstvá a najmä Európska únia je náš primárny životný priestor a to musí zostať nemenné. Znepokojuje ma, keď počúvam hlasy, ktoré sa snažia spochybniť, kam Slovensko patrí. Nie sú to pravdivé hlasy – Slovensko je pevnou a rešpektovanou súčasťou európskych štruktúr. Z pozície prezidenta Slovenskej republiky by som nikdy nedovolil, aby tento fakt bol akokoľvek spochybňovaný.

Druhou kategóriou sú spoločenské hrozby. Nie je žiadnym tajomstvom, že nielen na Slovensku, ale aj v mnohých iných demokratických krajinách sveta vidíme trend istej straty dôvery občanov v demokratické inštitúcie a hodnoty. Je to nebezpečný trend a povinnosťou všetkých demokratických politikov je postaviť sa mu.

Preto je nadmieru nebezpečné, keď niekedy ženieme vnútropolitické súboje na ostrie noža a traumatizujeme spoločnosť prejavmi, ktoré neprispievajú ku spoločenskému pokoju. Naopak – pomáhajú extrémistom a extrémizmu.

Ani ja nemám nič proti súťaži politických strán a politických koncepcií. Ale demokratická politika nie je boj. Je to súťaž, ktorá má svoje pravidlá a mala by aj mať svoju úroveň. Veľmi dobre si uvedomujem, aká dnes panuje v našej krajine atmosféra. Čelíme naštrbenej dôvere v štát, cítiť tu isté rozčarovanie a pozorujeme stále sa prehlbujúcu deliacu čiaru medzi dvoma tábormi.

Mnohí sa v posledných rokoch naučili iba hnevať, kritizovať a odmietať. Aj to patrí do demokratickej spoločnosti, ale tá nie je predsa definovaná iba týmto. Slovensko za posledné desaťročie urobilo obrovský skok dopredu. Určite sme mohli urobiť aj viac a určite sme mohli mnohé veci urobiť aj lepšie.

Ale niekedy mám naozaj pocit, že o svojej krajine viac pochybujeme, než jej dôverujeme. A to nie je správne nastavenie. Môžeme prijať všetky výzvy a môžeme sa snažiť vo všetkom byť lepší. Ale nikdy to nebude fungovať bez toho, aby sme boli na svoju krajinu hrdí, aby sme verili v jej ľudí a mali presvedčenie, že sa oplatí ju zlepšovať. Niet inej cesty.

A navyše. Slovensko a Slováci sa dnes naozaj nemajú za čo hanbiť. Sme rešpektovaným partnerom pre demokratický svet, našej ekonomike sa darí a sme príťažlivou krajnou pre významných investorov. Mnohí naši ľudia pracujú v špičkových inštitúciách sveta a máme tu firmy, ktoré zaznamenali globálny úspech. V posledných rokoch rastie životná úroveň všetkých ľudí a kedysi ťaživý problém vysokej nezamestnanosti je minulosťou.

Ale samozrejme nie sme ani slepí, ani hluchí. Vieme že musíme pokračovať v zlepšovaní zdravotníctva, školstva a sociálnych vecí. Vieme, že musíme pracovať na zlepšení našej justície a verejnej správy ako takej.

Ja ku tomu hovorím len jedno – OK vieme to, tak to poďme urobiť a nelamentujme zbytočne, že to už dávno malo byť. A ešte niečo. Všetko, čo sa týka našej krajiny máme v rukách my. Nepomôžu nám žiadne mediálne, ani imidžové tieňové hry. Nepomôžu nám ani intrigy alebo politikárčenie.

Stačí si len spomenúť, že najväčšie úspechy sme dosiahli vtedy, keď sme všetci ťahali za jeden koniec povrazu. Politici, tretí sektor, médiá – celá občianska spoločnosť. Zvládli sme referendum o vstupe do EÚ, úspešne sme sa prebojovali až do exkluzívneho klubu krajín, ktoré používajú euro, stali sme sa členmi OECD a sme členskou krajinou Schengenu.

Prezidentské voľby sú prakticky o niekoľko týždňov a ja nie som naivný, aby som si myslel, že s mojimi protikandidátmi si všetci navzájom padneme do náručia a budeme sa vychvaľovať.

Tak to nebude a ani ja to nebudem robiť. ALE!

Som si istý a cítim, že to isté si želá aj väčšina občanov Slovenska, že naša krajina dnes nemá riešiť otázku, či bude prezident „koaličný“, alebo „opozičný“.

Slovensko potrebuje dobrého prezidenta, ktorý prispeje ku celospoločenskému zmieru a urovná kľúčové politické konflikty. Dobrého prezidenta, ktorý bude stáť na strane občana, bude chrániť zákon a ústavu a nebude váhať nastaviť akejkoľvek vláde rovné a čisté zrkadlo. Dobrého prezidenta, ktorý sa postaví za svoju krajinu kdekoľvek na svete a dobrého prezidenta, ktorý vie kde a prečo je vo svete dôležité byť.

Na záver mi dovoľte spomenúť citlivú tému, ktorej sa v spoločenskej diskusii nedostáva toľko priestoru, koľko si zaslúži. Hovorím o deťoch a ľuďoch so znevýhodnením či odkázaných na pomoc iných.

Môj krstný syn sa narodil s Downovým syndrómom a dnes je z neho skvelý mladý muž. Moja svokra zostala po prudkom zápale nepohyblivá. Poznám prácu nadácie Plamienok a veľmi si vážim ich pomoc, ktorú poskytujú deťom a ich rodičom v najťažších chvíľach.

Viem, že všetko sa nedá vyriešiť zákonmi, častokrát je potrebná ľudskosť a neformálna pomoc. Som preto rád, že v mojom úsilí je pripravená podporiť ma aj moja manželka Helena. Spomínané situácie pozná z osobnej stránky a ako učiteľka a matka troch dospelých detí je pripravená urobiť všetko, čo sa dá, aby sme či už charitatívnym, alebo iným ľudským spôsobom mohli na Slovensku ešte lepšie pomáhať tým, ktorí to potrebujú najviac.

Pre môj vstup do kampane bol rozhodujúci argument spájania a zmieru, hrdosti a sebavedomia a tiež modernizácie so sociálnym rozmerom. To všetko na Slovensku potrebujeme.

Uchádzam sa o vašu dôveru a urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som spomínanú víziu spolu s vami naplnil.